Prechod na navigáciu block menu Prechod na navigáciu Hlavné menu Prechod na navigáciu Hlavné menu 3 Prechod na navigáciu Hlavné menu 4 Prechod na navigáciu vodorovná

Osobnosti


Veľký Krtíš je rodiskom národných dejateľov:

  • Martina Hamaliara, mladšieho (17.10.1783)
  • Jána Pravdoľuba Maróthyho (4.5.1814) významného literáta, pedagóga
  • Augusta Horislava Škultétyho (7.8.1819) ev.kňaza  
  • Eduarda Miloslava Škultétyho (19.3.1825) brat A.H.Škultétyho

 

Vo Veľkom Krtíši umrel:

  • Vsevolod Čechovič (23.6.1961) výskumník a objaviteľ hnedouhoľného ložiska

 

Martin Hlamaliar, mladší

17.10.1783 Veľký Krtíš - 13.9.1835 Kovačica (Juhosl.) cirkevný spisovateľ

Študoval na evanjelickom lýceu v Banskej Bystrici, na reform. akadémii v Lučenci, evanjelickom lýceu v Bratislave, od 1805 na univerzite v Jene.
Po štúdiách pôsobil ako ev. kaplán v Sarvaši, farár v Padine a Kovačici. Počas svojho pôsobenia medzi slovenskými dolnozemskými vysťahovalcami sa usiloval o rozvoj národného kultúrneho života. V Padine sa zaslúžil o jej dosídlenie. Bol členom Učenej spoločnosti banského okolia. Z jeho literárnej tvorby cirkevného charakteru sú cenné predovšetkým jeho príležitostné reči.

 

Ján Pravdoľub Maróthy

4.5.1814 Veľký Krtíš - 24.4.1864 České Brezovo básnik, ev. farár

Narodil sa vo Veľkom Krtíši v rodine učiteľa Martina Maróthyho a Johany rod. Rumanovej. Základy vzdelania získal u svojho otca v Maškovej, kde sa rodina presťahovala. V roku 1823 odišiel do Lučenca v snahe naučiť sa maďarský jazyk. Tu pobudol rok na evanjelickej škole. V nasledujúcom roku chodil „do donátu“ u reformovaných bratov, t.j. na kalvínskom gymnáziu v Lučenci, potom študoval na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici. V snahe dôkladne sa naučiť nemecký jazyk, odchádza na lýceum do Levoče, kde sa v rokoch 1832-35 venuje štúdiu dejín a teológie. Štúdium dokončil v Bratislave. Po úspešnom ukončení štúdií sa nejaký čas zdržiaval u svojho otca. V októbri 1837 ho pozval Imrich Ivánka z Draškoviec za súkromného vychovávateľa. Dňa 17.marca 1839 zložil "probaticum“ pred konventom ev. a. v. cirkvi v Lučenci. Bol pozvaný za profesora gramatickej triedy a za diakona po boku konseniora Samuela Frečku. Diakonský úrad vykonával od dňa ordinácie, 3.júla 1839 až do 29. decembra 1839, kedy S.Frečka zomrel. Miestnym konventom bol zvolený za ordinára - kaplána. Funkciu kaplána zastával do 26.nedele po sv. Trojici roku 1842. Krátko pôsobil na fare v Malých Zlievciach. 28. novembra 1842 prijíma Ján Maróthy nové miesto v Českom Brezove, kde pôsobil až do smrti 24.4.1864.
Z osobných dát Jána Maróthyho treba spomenúť, že jeho prvou manželkou bola Emília Plachá, s ktorou počas 15-ročné- ho manželstva mal 4 deti. Zomrela 5.júla 1855 na TBC vo veku 33 rokov v Českom Brezove. Druhýkrát sa oženil s Máriou Alövörovou z Lučenca, s ktorou mal 5 detí. Rok 1848 neobišiel ani dediny susediace s bývalou Gemersko-malohontskou stolicou. Ján Maróthy bol obvinený za rozširovanie „buričských veršov“ proti Maďarom. Toto vyšetrovanie malo aj taký dôsledok, že úrady kontrolovali poštu adresovanú J. Maróthymu.
Ján Maróthy sa zaslúžil o založenie čitateľského spolku v mieste pôsobenia ako aj miestnej obilnice, určenej pre najchudobnejších roľníkov. Patril medzi známejších príslušníkov štúrovskej generácie, k horlivým čitateľom, ale aj dopisovateľom do viacerých vtedajších časopisov a novín. V Hronke uverejnil subjektívne ladené básne, inšpirované ľudovou a romantickou poéziou. Z činorodej práce ho náhle vytrhla ťažká choroba - týfus, ktorej podľahol 24.4.1864. Miesto jeho odpočinku pripomína zlomený mramorový náhrobník, ktorý mu postavili jeho priatelia, čím vzdali hold a úctu tomuto skromnému mužovi

 

August Horislav Škultéty

7.8.1819 Veľký Krtíš -21.5.1892 Kraskovo (predtým Lukovište)

ev. kňaz, štúrovec, národný buditeľ, básnik, publicista, riaditeľ prvého slovenského gymnázia v Revúcej sa narodil 7.8.1819 na evanj. fare vo Veľkom Krtíši rodičom Michalovi Škultétymu a Anne, rodenej Jozeffyovej.

Augusta po domácej príprave, ktorú dostal ešte od otca, pojal starší brat Ľudovít ako 9-ročného do škôl. Najskôr do Banskej Štiavnice a potom do Kežmarku. Tu sa v r. 1833-1836 podučil popri latinčine aj nemecky. Obľúbil si rétoriku a poetiku, ktoré sa stali jeho obľúbenými predmetmi aj neskôr, keď sám učil vo Veľkej Revúcej. Po smrti brata Ľudovíta odobral sa po troch rokoch na bratislavské evanjelické lýceum, kde študoval teológiu v r. 1836-1839. Štúdiá v Bratislave boli nabité horlivou a úspešnou literárnou a národnou prácou mladého Augusta. Patril k najaktívnejším členom Spoločnosti česko-slovanskej a po jej zrušení od r. 1837 Ústavu reči a literatúry česko-slovenskej. S obľubou recitoval básne Jána Hollého a Jána Kollára. Bol jedným z účastníkov vychádzky na Devín 24.apríla 1836, kde sa podrobil „národnému krstu“ a prijal slovanské meno Horislav.
Cez prázdniny u ujca Imricha Laučeka na Píle pri Tisovci zbieral piesne, povesti, venoval sa jazyku poľskému a chorvátskemu. Jeho meno sa dostalo na verejnosť ešte za študentských čias. Svoje verše posielal do Kuzmányho Hronky, kde mu vyšla Óda na Mickiewicza a ďalšie básne v Tatranke, Kvétoch a v Nitre. Od tých čias sa datuje jeho blízke priateľstvo s Ľudovítom Šťúrom, Jánom Franciscim, Andrejom Hodžom, Jozefom Miloslavom Hurbanom. Hlboký, úprimný vzťah mali k sebe najmä s J.M.Hurbanom, o čom svedčí dlhoročná, bohatá korešpondencia. Škultéty pomáhal Hurbanovi pri príprave almanachu Nitra radou a nápadmi. Hurban ho podnecoval k aktivite a literárnej tvorbe. V prvom ročníku Nitry uverejnil Škultétyho báseň „Kde vlast je má...?“
V roku 1840 vydal A.H.Škultéty zbierku svojej poézie zo študentských rokov pod názvom Básne. Niektoré z 32 básní zbierky sú ponáškami na ľudovú pieseň i s nápevmi poľských, chorvátskych a slovenských piesní. Obsahujú slovanský motív, ale mnohé aj výrazný národný, s náznakmi nových prvkov štúrovskej generácie, charakterizovaný citovým zväzkom s vlastným národom. V r. 1839-1841 bol A.H.Škultéty námestníkom prof. Palkoviča na katedre lýcea. Do Nemecka pre chudobu nemohol ísť dokončiť štúdium a v r. 1841 z Bratislavy odchádza na svoju prvú faru do Tisovca. Tu bola jeho úloha mnohonásobná - kázal, krstil, sobášil, pochovával, vybavoval agendu, učil a naviac sa venoval verejne prospešnej ľudovýchovnej práci. Založil nedeľnú školu, spolok miernosti, hospodársky spolok, knižnicu a čítací spolok. Finančne podporoval matku, súrodencov, L.Štúra zbaveného katedry. Článkami do časopisov sa staval na odpor proti maďarizácii. Pomáhal koncepčne dotvoriť prestolný prosbopis. V Gemeri mal opäť šťastie na rovnako zmýšľajúcich druhov - štúrovcov: Štefana Marka Daxnera, Jonatana Čipku, Ľudovíta Gála a iných. Zakladali osvetové spolky a knižnice. Pri týchto aktivitách sa len sporadicky venoval básnickej tvorbe. Zostavil nový Zpěvník evanjelický aneb písně Duchovní staré i nové k verejné i domáci nábožnosti křesťanů ev. a. v. s přídavkem Motliteb (1842).
Svoju lýru dal do služieb slovenských ľudovýchovných spolkov miernosti boja v knižočke Beda a rata (1846-1847). Bol to priekopnícky čin aj z hľadiska jazykového. Básne sú napísané už v novej spisovnej slovenčine. Básnik a kňaz v nej reaguje na aktuálne problémy slovenského ľudu, ktorý okrem pomaďarčovania prepadal alkoholu a následnej biede.
Roku 1846 vydal ďalšie unikátne dielo, prvý časopis venovaný deťom Zorničku, Cez príbehy zo života a rozprávky sa detskému čitateľovi príťažlivou formou predkladali poučenia a mravné zásady. Veľký úspech mala jeho Rečňovanka pre slovenské školy vyd. v r. 1850-1855, zbierky veršov určené deťom a mládeži. Mali viesť k statočnosti, mravnosti, ale aj k národnej hrdosti. Zornička aj Rečňovanky boli v spisovnej slovenčine a takto pomáhali jej rozšíreniu. August H.Škultéty sa medzi prvými priklonil k Štúrovej slovenčine. Vrchnosť sa mu "odmenila" tými najbiednejšími farami, roku 1848 v malej chudobnej dedine Dlhá Ves (Hosúsovo), odkiaľ ho preložili r. 1850 do podobnej farnosti v Rozložnej. Medzi tým bol v revolučnom roku 1848 spolu s Daxnerom a dalšími národovcami zaistený a vyšetrovaný ako podozrivý a nebezpečný pansláv.
V Rozložnej sa A.H.Škultéty oženil s Apolóniou Mičkovou. Z ich manželstva sa narodili traja synovia a dcéra. Rodinného šťastia však dlho nezažil. Manželka mu v roku 1865 v Revúcej umrela na suchoty a dvaja synovia o rok skôr. Rodina veľmi trpela nedostatkom prostriedkov na živobytie a stálymi príkoriami a prenasledovaním maďarónmi. Ani oni, ani vrchnosť nemohla odradiť Škultétyho od práce pre slovenský národ. V 1850-1862 už pracoval na ďalšom veľkolepom diele, ktorým sa do slovenskej literatúry zapísal zlatým písmom. Spoločne s Pavlom Dobšinským zozbierali a vydali zbierku Slovenské povesti (1-6 ZV. v r. 1858-1861). Škultéty podnecoval vydanie povestí, preberal príspevky a chcel dokončiť nerealizovaný zámer Reussovcov. Príspevky štylisticky upravoval, aj sám zbieral. Posielali mu ich mnohí kňazi a učitelia: Ján Rotarides v novohradskom a hontianskom nárečí. Daniel Márothy, Koloman Banšel, Eduard Škultéty. S Veľkým Krtíšom mali aj po odchode do Gemerskej stolice Škultétyovci stály kontakt cez rodinu tunajšieho kňaza Karola Rafanidesa a Samuela Rafanidesa, ev. farára v Cerove, za ktorého sa vydala ich sestra Anna Karolína.
Keď sa po niekoľkoročnom úsilí podarilo ako prvé 16.9.1862 otvoriť slovenské gymnázium vo Veľkej Revúcej, bol práve on vybratý za najschopnejšieho a zároveň najobetavejšieho „učbára“ a správcu tejto prvej „svätyne“ slovenského slova. Pri gymnáziu otvorili aj „učiteľské semenisko“ na vzdelávanie národne uvedomelých slovenských učiteľov a súkromný ústav pre vzdelávanie dievčat. Počas svojej 12-ročnej činnosti škola odchovala 566 žiakov a 56 učiteľov. Študovali na ňom aj z územia terajšieho Veľkokrtíšskeho okresu pochádzajúci Samuel Bodický z Červenian, Ján Fábry zo Suchého Brezová, Gustáv Krman z Dolnej Strehovej, Juraj a Ján Slávikovci z Dačovho Lomu, Štefan Algöver z Podlužian pri Záhorciach, Koloman Banšel a ďalší. Okrem vzdelávania škola poskytovala na tú dobu a podmienky široké možnosti pre rozvoj talentu žiakov. A.H.Škultéty založil školskú knižnicu, ktorú sám viedol a vzdelávací spolok, pri gymnáziu účinkoval divadelno-ochotnícky spolok, hudobný súbor, spevácky zbor. Revúcki študenti vydávali tiež vlastný časopis Včela. Profesor Žoch vyučoval okrem iných predmetov telesnú výchovu, ktorá bola na tie časy novým prvkom v uhorských školách. Pri škole bolo tiež alumneum, kde sa stravovali študenti, najchudobnejší skoro zdarma, len za malý poplatok. S veľkým úsilím a ťažkosťami postavili r. 1872 novú budovu gymnázia, ktoré žilo len vďaka zbierkam a darom. Príspevky, dary posielali mnohí známi národovci, medzi nimi i Samuel Godra, ev. kňaz v Stredných Plachtinciach.
Vysoká pedagogická úroveň školy a vyučovanie v slovenčine privádzalo maďarskú vrchnosť do zúrivosť!. Ich zámerom bolo odnárodniť Slovákov, vytrieť ich z knihy národov sveta. Posledným úderom boli obvinenia, že profesori gymnázia šíria „nenávisť proti uhorskej vlasti a maďarskému národu“ a že mládež „svojho slovenského ducha a nenávisť proti Maďarom zreteľnými slovami a skutkami najavo dáva“. Preto mimoriadne zasadnutie stoličného výboru v Banskej Bystrici 15.júla 1874 žiadalo gymnázium v Revúcej ihneď zatvoriť. Ťažko nadobudnutý a zbierkami Slovákov zveľadený majetok revúckeho gymnázia zhabali a v budove umiestnili maďarskú školu. Rodiny profesorov sa ocitli v zúfalom položení, bez prostriedkov a strechy nad hlavou. A.H.Škultéty dostal farnosť až v apríli 1875 v Kraskove (Lukovišti), v najchudobnejšej farnosti Malohontu.
V poslednom svojom diele Pamäti slovenského evanjelického a.v. gymnázia a s ním spojeného učiteľského semeniska vo Veľkej Revúcej (1889) opísal dejiny svojej školy, pri ktorej zrode i zániku stál.
August Horislav Škultéty žil dlhý, plodný, i keď ťažký život, plný biedy a strádania. Obetoval sa pre národ s pevnou vierou v jeho krajšiu, slobodnejšiu budúcnosť. V Kraskove 21. mája 1892, v náručí dcéry Ludmily dokonal človek veľkého srdca i veľkých činov.
Ako prejav úcty svojmu najväčšiemu rodákovi bolo 27. februára 1992 menom A.H.Škultétyho pomenované námestie v centre Veľkého Krtíša a k 21. máju 1992 pred Dom kultúry premiestnený pamätník s bronzovou bustou. Ministerstvo kultúry SR 15.4.1992 udelilo čestný názov okresnej knižnici A.H.Škultétyho. Splnila sa aj túžba vedenia miestneho gymnázia, ktorému MŠ SR v júni 1994 prepožičalo čestný názov Gymnázium A.H.Škultétyho. V budove školy pri príležitosti 100. výročia od jeho smrti bol odhalený jeho reliéf od známeho slovenského medailéra Wiliama Schiffera.

 

Eduard Miloslav Škultéty

19.3.1825 Veľký Krtíš -28.1.1891 Košice básnik, ev. kňaz

Základnú školu navštevoval v Kalinové, v Balážských Ďarmotách a v Banskej Bystrici, od 1836 študoval na lýceách v Banskej Štiavnici a v Bratislave, odkiaľ v marci 1844 v skupine protestujúcich 21 študentov odišiel do Levoče.
Počas bratislavských štúdií sa aktivizoval v Slovenskom ústave, kde sa r. 1842 v zápisnici Ústavu podpísal s prídomkom „Novohradčan z Veľkého Krtíša“. Pokúšal sa o dramatickú tvorbu, napísal činohru Jánošík. V Levoči sa zapájal do činnosti Jednoty mládeže slovenskej.
Po štúdiách pôsobil v rokoch 1845-48 ako vychovávateľ v dolnozemskom Lugoši, od roku 1850 bol evanjelickým kaplánom v Dlhej Vsi, od roku 1856 farárom v Koceľovciach pri Rožňave a od roku 1860 v Košiciach, kde zomrel.
Jeho básnická tvorba ostala v rukopisoch. Ide napospol o tvorbu z r. 1842-1843, ktorá dokresľuje plasticitu slovenského romantizmu. Okrem ojedinelého sonetu napísal veršovaný príbeh o nešťastnej láske s názvom Milkov hrob. Venoval sa zbieraniu ľudovej slovesnosti.

 

Vsevolod Čechovič

27.2.1900 Rovno (Rusko) - 23.6.1961 Veľký Kníš, poch. v Bratislave geológ, objaviteľ modrokamenského uhoľného ložiska, vedec, člen korešpondent SAV

Dr. Ing. Vsevolod Čechovič, DrSc. stál pri zrode slovenskej geológie. Vedeckými poznatkami, bohatými skúsenosťami a snahou o neustále prehlbovanie a zdokonaľovanie geologického výskumu a prieskumu na Slovensku sa zaradil medzi popredné osobnosti a priekopníkov vedy a techniky na Slovensku 20. storočia. Na jar 1946 navštívil Ipeľskú kotlinu ako geológ handlovských baní a v oblasti okolo Krtíša a Pôtra vykonal podrobný geologický výskum a vrtné práce. Využívajúc v praxi vtedy na Slovensku novú metódu mikrobiokratigrafie (foraminifery), dokázal odlíšiť a vymapovať základné litostratigrafické jednotky tercérnej výplne Ipeľskej kotliny a pomocou vhodne situovaných vrtov objaviť modrokamenské uhoľné ložisko, resp. ložisko Pôtor-Dolina, ktoré ťažila Baňa Dolina vo Veľkom Krtíši.
Bol synom úradníka, na gymnáziu študoval v Tbilisi a v Kyjeve, Emigroval do Československa. V roku 1931 ukončil štúdium na Vysokej škole baníckej v Příbrami. Pracoval ako asistent na svojej alma mater. Od roku 1938 bol banským inžinierom v Handlovských uhoľných baniach. Tu pracoval ako banský geológ až do roku 1948, kedy bol menovaný za prednostu výskumného oddelenia Oblastného riaditeľstva baní a hút na Slovensku. Zastával funkciu hlavného inžiniera a od roku 1952 hlavného geológa Ministerstva palív v Prahe. Po ťažkej srdcovej chorobe sa v roku 1956 vracia na Slovensko do Geologického ústavu Dionýza Štúra v Bratislave. V roku 1948 absolvoval Prírodovedeckú fakultu UK v Bratislave. Popri odbornej a organizátorskej práci pracoval tiež vedecky. R. 1947 získal titul doktora technických vied (RTDr.), r. 1948 titul doktora prírodných vied (RNDr.), r. 1956 hodnosť doktora geologicko-mineralogických vied (DrSc.). Bol zvolený za člena korešpondenta SAV. Okrem najvyšších akademických titulová vedeckých hodností získal aj spoločenské ocenenie, a to štátnu cenu 1 .stupňa a banícke vyznamenanie „Za pracovnú vernosť“.
Vsevolod Čechovič bol veľkou osobnosťou vo vede i v praxi. Bol mimoriadne úspešný vo vyhľadávaní uhoľných ložísk na území Čiech, Moravy a na Slovensku. Venoval sa aj výskumu ložísk kovov, už ako začínajúci geológ pracoval pri výskume rudných ložísk v Albánsku, Rumunsku a inde. Výsledky svojich praktických geologických výskumov publikoval v odborných časopisoch a viacerých odborných dielach. Bol spoluautorom a redaktorom geologických máp, autorom vyše 30 vedeckých prác. Prispel k výchove prvej generácie slovenských geológov. Zakladal geologicko-prieskumné oddelenia a laboratóriá. Presadzoval a realizoval komplexnú metódu geologického prieskumu. Vďaka V.Čechovičovi, ktorý v povojnových rokoch prišiel do Veľkého Krtíša, sa začal ekonomický rozvoj jednej z hospodársky najzaostalejších oblastí Slovenska. Osobne sprevádzal a neskoršie riadil kolektív mladých geológov pri vyhľadávanom prieskume uhlia. Aj keď zaťažený funkciami, povinnosťami, organizačnou prácou, vždy sa sem nesmierne rád vracal. Mal tu svojich „chlapov“, vedúcich i prostých baníkov. Miloval Ipeľskú kotlinu. Tu, vo Veľkom Krtíši, zaujatý terénnymi prácami, podľahol srdcovému infarktu, dňa 23.júna 1961. Z úcty a vďaky stojí od roku 1975 jeho busta na nádvorí I. základnej školy. Pripomína mladej generácii Krtíšanov, ale aj všetkým občanom, kto sa zaslúžil o chlieb, prácu a budúcnosť pre ľudí nielen vo Veľkom Krtíši, ale aj z blízkeho, či ďalekého okolia.

 

Zdroj:
Veľký Krtíš, História a súčasnosť mesta,1997


 

Dnes má službu:

Benu
A. H. Škultétyho 2 779,
99001 Veľký Krtíš

ďalšie dni

Pondelok 24.7. - 28.8.
Benu
A. H. Škultétyho 2 779,
99001 Veľký Krtíš

dnes je: 24.7.2017

meniny má: Vladimír

Virtuálny cintorín

Ste spokojní s prácou MsÚ?
 
 
27883

 
 
 
14560

 
webygroup
ÚvodÚvodná stránka